Empatia, vnútorná sila a mnoho iného. Rozhovor, čo všetko si vyžaduje práca záchranára

Vodička a záchranárka Adriana Matušniaková prekypuje energiou, empatiou a obrovskou vnútornou silou, ktorá je pri jej práci doslova nevyhnutná.

Ahoj Adriana, čo je konkrétne náplňou tvojej práce?

Som vodička záchranárka rýchlej zdravotnej pomoci, respektíve rýchlej lekárskej pomoci a pri svojej práci sa venujem záchrane ľudských životov. Denne čelím mnohým ťažkým životným udalostiam v živote iných ľudí, preto potrebujem skutočnú dávku empatie. Bez toho to jednoducho nejde. Aj keď som v súkromí človek plný humoru a smiechu, väčšinu situácií v práci musím brať s vážnou tvárou. Je preto nesmierne dôležité naučiť sa oddeľovať prácu od osobného života, inak by sa asi každý záchranár zbláznil. Počas roka však chodím aj na školy v prírode a tábory ako zdravotníčka, čo je tá príjemnejšia časť mojej práce.

Zdroj: Patrícia Lukáčová

 

Berieš svoju prácu ako poslanie alebo ťa na túto cestu zlákali iné vidiny?

Jednoznačne ako poslanie. Myslím si, že túto prácu jednoducho nemôže robiť každý, a pokiaľ do nej človek nevloží celé svoje srdce, nemôže byť úspešný. Ja som bývalá policajtka, takže už predtým som, dá sa povedať, zachraňovala životy. Odtiaľ som už mala len krôčik a dala som sa na štúdium ošetrovateľstva. Moja mama pracovala ako učiteľka a zároveň robila pre červený kríž, takže tým žijem už od detstva.

 

Pracuješ v sanitke. S akými najčastejšími výjazdmi sa stretávaš?

V poslednej dobe chodíme dosť často k bolestiam brucha, pri ktorej sme vďační za fonendoskop, pomocou ktorého počujeme peristaltiku čriev, či sa pacientovi posúva alebo nie. Najčastejšie však celoročne chodíme k zraneniam zapríčineným alkoholom. Ide zväčša o zlomeniny alebo iné tržné rany, ale častokrát aj o otravu alkoholom. S pekným počasím ale prichádzajú výjazdy aj k haváriám motorkárov, či k vertigu, respektíve stavom slabostí či odpadnutí. To tvorí približne 4 až 5 výjazdov za smenu. Tiež sú to ale aj rôzne úpaly a bolesti hlavy.

Zdroj: Patrícia Lukáčová

 

Ktoré pomôcky sú pri tvojej práci nevyhnutné?

Záleží od toho, k akému výjazdu ideme. Pokiaľ ide o nahlásenú resuscitáciu, najdôležitejší je pre nás “defík” - prístroj, ktorý obsahuje EKG, saturáciu, odsávačku, prístroj na meranie tlaku a defibrilátor. Ďalej často používame kyslík, nosítka a schodolez na miesta, kde sa s nosítkami nevytočíme. Na zistenie a diagnostikovanie stavu pacienta používame najčastejšie fonendoskopy Littmann, pomocou ktorých u vyšetrovaného zisťujeme či dýcha, ako dýcha, jeho pulz i tlak. Ďalšou z výhod, pre ktoré ich radi používame je, že je možnosť výberu rôznych farieb, ktoré nám prácu uľahčujú najviac pri detských pacientoch. Čo sa ale týka sanitky, tam si najviac v letných dňoch užívame klimatizáciu.

 

Chytáš sa niekedy za hlavu z toho, k akým prípadom vás ľudia dokážu zavolať?

Pri záchranárstve ide o pomoc, ktorá má byť poskytnutá pri ohrození života. Niektorí ľudia, žiaľ, nevedia svoj stav reálne zhodnotiť, a tak sa počas dňa dostávame do rôznych situácií. Kolegyňa na dispečingu pacienta nevidí, preto ani ona nie vždy dokáže odhadnúť, či naozaj ide o priame ohrozenie života. Niekedy tak máme výjazdy k prípadom, zatiaľ čo inde niekto reálne bojuje o svoj život.

Zdroj: Patrícia Lukáčová

Raz nám jedna pani nachádzajúca sa mimo Partizánskeho volala kvôli bolestiam brucha. Po príchode na miesto sme ju našli s pobalenými taškami, pretože pani prišla záchranka ako dobrý nápad na taxík zadarmo do mesta. Niektorých ľudí asi nikdy nepochopím. Najviac ma pri rozhovore ako bežného smrteľníka prekvapil postup, akým sa pacient dostane k sanitke, respektíve k pomoci. Hovor musí prejsť cez tri linky, a tak sa čas príchodu predlžuje, a dokonca sa môže niekomu stať osudným, čo ale záchranári neovplyvnia. Adriane ďakujeme za rozhovor a prajeme jej do pracovného, ale i súkromného života veľa síl a pevných nervov, ktoré bude určite potrebovať.